Únik ako cesta
Ľudstvo je od svojho počiatku v pohybe. Hovoríme tomu cesta vpred.
Ale čo ak nás vpred neženie len zvedavosť a túžba po novom? Čo ak nejdeme iba za niečím, ale najmä unikáme pred tým, čo zostáva za nami a v nás?
Pohyb
Aby sa nám lepšie chodilo, zliezli sme zo stromov, narovnali chrbát a vykročili.
Tak ako dnes fotíme prvé kroky našich detí, naši predkovia zanechávali stopy. Najskôr na stenách jaskýň s odkazom: „Boli sme tu a videli sme mamuta.“ Trvalo dlhšie, kým naše ruky uchopili pero alebo vyťukali storku na Instagram.
Keď bolo málo jedla, vody alebo bezpečia, šli sme ďalej. Putovali jednotlivci, kmene aj celé národy. Podmaňovali si nové územia – niekedy aj tak, že ich jednoducho ukradli tým, ktorí tam už žili.
Naše dejiny sú aj dejinami migrantov.
Pohyb ľudstva sa nezastaví.
Pokrok
Putujeme nielen v priestore. Putujeme aj poznaním.
Naučili sme sa uloviť zviera a upiecť ho na ohni. Stavať. Vymieňať. Keď výmena nestačila, dohodli sme sa, že kúsky kovu a papiera budú mať hodnotu. Dnes často nevidíme ani tie. Stačí priložiť kartu alebo telefón.
Podrobili sme si prírodu. Spútali rieky, prevŕtali hory, zaryli sa pod zem, prerazili atmosféru. A ako poďakovanie jej vraciame odpad vo všetkých skupenstvách. Nezmestí sa už? Šup s ním do vesmíru.
Zo zvierat sme urobili odosobnenú hmotu v celofáne. Nie bytosti – iba kilogramy mäsa. Tu už sranda končí. Unikáme, ale tentoraz nie pred hladom. Unikáme pred pohľadom na to, čo skutočne robíme.
Aspoň majstri absurdného humoru, napríklad Douglas Adams, nám občas nastavia zrkadlo. V Reštaurácii na konci vesmíru sa hosťom zviera samo ponúka na zjedenie.
Niekedy je smiech jediný spôsob, ako neodvrátiť zrak.
Vlastný svet
A človek stvoril svet podľa obrazu svojho.
Svet, do ktorého môže uniknúť, v ktorom sa môže vylepšiť a cenzurovať svoje nedostatky.
Svet virtuálny – bez hraníc a takmer bez limitov. Ale aj bez väčšiny zmyslov.
Naše dáta sú cenné. Čo zjeme, čo si kúpime, čo lajkneme – všetko sa dá spracovať, oceniť a predať nám naspäť.
Vybudovali sme svet algoritmov, v ktorom sme – naše dáta – len surovinou. Svet umelej inteligencie, ktorá nás zosadila z trónu najmúdrejšieho tvora.
Sme na ceste k šťastiu – alebo do čakární psychológov?
Je toto krásny nový svet?
Únik
Čo nás ženie vpred, stále rýchlejšie?
Túžba po novom? Chuť mať viac? Zvedavosť?
Alebo bol, je a bude tým impulzom práve únik?
únik pred hladom, únik pred nepriateľom, únik pred nevedomosťou, únik pred strachom, únik pred smrťou…
Máme sa lepšie než naši predkovia. Žijeme v teplých domovoch, máme dostatok jedla, pitnú vodu, vzdelanie a medicínu, ktorá lieči choroby a odďaľuje koniec.
A ak sa s koncom nezmierime, máme k dispozícii celý katalóg predstáv o večnosti a znovuzrodení.
A napriek tomu unikáme.
Dnes najmä sami pred sebou.
Pred myšlienkami, ktoré nie a nie stíchnuť,
pred pocitmi, ktorým často nerozumieme,
pred poznaním, že nie sme stredobodom sveta – čo sa prijíma ťažšie, než keď Koperník povedal, že to nie Slnko krúži okolo Zeme,
pretože túžime byť tým Slnkom. Nie nerozlíšenou tvárou v mase.
Nech nás vidia mladých, krásnych, bez chýb. Nech žijú filtre a kozmetika.
Únik sa nikdy neskončí. Unikáme do práce, zábavy, nakupovania, obrazoviek a cudzích životov. Z jednej úlohy do druhej, z jednej roly do ďalšej.
Problém nie je uniknúť pred nebezpečenstvom.
Problém vzniká vtedy, keď sa pohyb stane jediným spôsobom, ako sa nepozrieť späť.
Návrat
Čo ak môže byť únik cestou k návratu?
Túto otázku som si dlho kládla aj ja.
Obrazy nevznikali preto, že som našla odpovede.
Sú stopami chvíľ, keď sa otázky už nedali odsunúť. Keď moje strachy a túžby vystúpili na plátno a vyšli z tieňa na svetlo. Vtedy som nezavrela oči ani nezapla Netflix.
Zastavila som sa v šprinte svojho života. V honbe za živobytím a odmenou – dovoliť si dovolenku, dvadsaťpäť dní úniku pred všednosťou zvyšných tristoštyridsiatich.
A zapozerala som sa. Nie von. Dnu.
Nebol to celkom pekný pohľad. Občas unikám aj teraz. Ale obrazy mi pripomínajú, pred čím unikám.
Opakovane si to pripomínať. Zmeniť smer pohľadu. Z úniku – návrat.
Prijatie strachu, bezmocnosti, obyčajnosti a nevyhnutnej konečnosti. Seba. Pokora pred krutou aj krásnou pravdou kolobehu života.
Záleží od nasvietenia javiska.
Obrazy, v ktorých sa k týmto otázkam vraciam, nájdeš v priestore súHRA.
Ak chceš zostať pri ďalších textoch a nových dielach, môžeš zostať v spojení cez Listy SUONA.
Posielam ich len vtedy, keď mám naozaj čo povedať.