Únik ako cesta

Ľudstvo je od svojho počiatku v pohybe. Naši predávni predkovia opustili jaskyne, presunuli sa k riekam a do úrodných oblastí. Od nepamäti migrovali nielen skupiny jednotlivcov, ale aj celé národy. Podmaňovali si nové územia. Niekedy aj za cenu ukradnutia pôvodným obyvateľom. Naše dejiny sú aj dejinami migrantov.

Putovali sme nielen v priestore. Postupne sme si osvojovali nové poznatky, budovali dômyselnejšie obydlia, mestá, ríše, spútavali a drancovali prírodu a zvieratá. Vyčlenili sme sa z prírody a jej cyklov, pretvárame si svet na svoj obraz.

Bola to len túžba po novom, chuť mať viac alebo zvedavosť? Často tým impulzom bol práve únik,

únik pred hladom, pred klimatickými zmenami,
únik pred nepriateľom, pred chudobou, pred nevedomosťou,
únik pred strachom, pred smrťou... 

Je ešte pred čím unikať? Žijeme v teplých domovoch, máme prebytok jedla a vecí, z kohútikov a v záchodoch nám tečie pitná voda, vojnové konflikty sú za ďalekými ale aj blízkymi, ale stále za hranicami. Naše deti majú nielen právo, ale aj povinnosť nadobudnúť vzdelanie. Za naše protichodné názory nás nikto neupáli, neukameňuje ani nepozbaví slobody (zatiaľ). Slobodne, aj keď nezriedka bez rozumu, si môžu rovnocenne muži aj ženy voliť svojich vládcov. Medicína lieči naše choroby, oddaľuje smrť. A pre prípad smrti, ak odmietame agnostickú konečnosť, sami si vieme z katalógu vier a náboženstiev vybrať vyhovujúcu predstavu o posmrtnom alebo večnom živote, prípadne o znovuzrodení. Aj napriek tomu stále unikáme, únik je naša cesta. Dnes unikáme najmä sami pred sebou, pred anonymitou a pred plýnutím času.

A práve tu sa stáva únik paradoxne cestou k návratu. Maliarsky cyklus Únik ako cesta je vizuálnou úvahou o tomto modernom paradoxe. Je to výzva zastaviť sa uprostred vlastného behu a pochopiť, že skutočná sloboda nie je v prebývaní v teplých domovoch alebo v zrýchľovaní termínov. Je v uvedomení, že cieľom úniku je návrat. Návrat k sebe, k svojmu vnútornému hlasu a k súhram, ktoré ticho čakajú na to, kým ich objavíme.