Memento Mori
Aj vám sa zdá, že čas sa zrýchľuje? Komu nie… Možno iba malým deťom. Tie ešte vedia byť naplno ponorené do hry, do objavovania sveta — v tom, čo dnes nazývame Flow.
Nemajú hlavu plnú termínov, povinností a očakávaní. Nepotláčajú svoje emócie. Ešte sa odvážia položiť otázky, ktoré neskôr v sebe umlčíme, alebo ich naučíme, že „sa to nepatrí“.
Otázka, ktorú v sebe umlčíme
Spomínam si, ako sa moja dcérka raz opýtala svojej prababičky: „Babička, kedy zomrieš?“
Babička Irenka bola múdra žena, ktorá prežila viacero tvárí dejín. Usmiala sa a prirodzene odpovedala, že je stará a už tu nemala byť — že je na tomto svete iba „požičaná“.
Tá otázka bola pritom nádherne čistá. Filozoficko-existenciálna. O konci a začiatku, o plynutí času, bytí a nebytí.
A predsa… väčšina z nás sa myšlienok o smrti bojí. Snažíme sa ich vytesniť, prehlušiť povinnosťami, stretnutiami, zaneprázdnenosťou. Je to ako keď pštros strčí hlavu do piesku a myslí si, že zmizol. Nezmizol — a ani smrť nezmizne. Naopak, je taká prirodzená ako narodenie. A práve vďaka nej má náš život punc exkluzivity. Každý okamih je jedinečný. Neopakovateľný. Keď si to uvedomíme, aj čas začne plynúť inak. Okamih sa spomalí.
Preto čím skôr si človek túto tabu tému pripustí, tým skôr vstúpi do režimu memento mori — do života, ktorý je nový, hlbší a naplnenejší.
Dva životy v jednom tele
Hovorí sa, že máme dva životy. Ten druhý začína v momente, keď pochopíme, že máme len jeden.
A presne to som si začala uvedomovať aj ja. Nebolo to však rýchle ani pohodlné. Bola som zahltená myšlienkami, povinnosťami, tichým nepokojom, ktorý ma sprevádzal aj v noci. Utekala som z práce do práce, domov a späť. Popri tom som sa snažila, aby mi neuniklo kino, divadlo, koncerty, stretnutia. Stále niečo. A bola som unavená z toho tempa. A nepokojná. Moja duša bola uväznená.
Energiu, ktorú som načerpala na dovolenke, som deň po návrate stratila. Tento spôsob „fast living“ nemusím nikomu opisovať — je známy mnohým z nás. Stal sa dnes tak samozrejmý, ako to, že obloha je modrá a tráva zelená.
Maľba ako pud sebazáchovy
Až maľba mi dala priestor spracovať to, čo som v sebe nosila. Bez konceptu a plánovania vznikali cykly Plynutie času, Korporát, Únik ako cesta…
Len neskôr som pochopila, že ma viedlo niečo hlbšie — pud sebazáchovy, vnútorná potreba nastoliť rovnováhu. Právo ma ťahalo k zemi, duša túžila po ľahkosti.
Moje vnútro bolo ako obraz Nemý výkrik. Kričalo, a ja, moja hlava to nepočula. Ale spolu s farbou na plátno sa to začalo vyplavovať von.
Pochopila som, že sa musím stíšiť a započúvať do seba. Že už nemám čas na zbytočnosti, prácu, ktorá ma ťaží, stretnutia, ktoré sú hlučné, ale prázdne. Že nemusím chodiť tam, kam nechcem. Že nemusím nič — len zomrieť. A to je oslobodzujúce.
Tento príbeh, nie je v ničom výnimočný. Takých je veľa. Líšia sa len kulisy. U mňa to bola maľba a šperky, ktoré mi pomohli vnútorne sa oslobodiť.
Osloboďme dušu
Dnes sa učím znovu počúvať. Hlas svojho vnútra, svojho tela, svojej duše.
A slovo duša už pre mňa nie je náboženský ani ezoterický výraz. Je to jedna z prirodzených súčastí človeka — rovnocenná telu aj intelektu. Osloboďme ju.
