AI a autorstvo v umení
Ako ostať autorom pri tvorbe s pomocou umelej inteligencie?
Možno ste počuli slovo, ktoré sa spája s našou dobou – Antropocén. Antropocén je epocha človeka — vek, v ktorom svet neformujú len prírodné živly, ale aj človek. Adama a Evu stvoril boh. Človek stvoril umelú inteligenciu.
Antropocentrické je aj autorské právo, na Slovensku aj v Európskej únii. Autorom môže byť len fyzická osoba, človek. Len dielo vytvorené človekom má nárok na autorskoprávnu ochranu.
Ale ako to v živote býva, nič nie je čiernobiele. Ani to, že dielo vytvorila umelá inteligencia.
Keď som nahrala svoj obraz Nemý výkrik do AI (Runway ML), aby som rozpohybovala výkrik, AI dala tváram biely chrup americkej filmovej hviezdy. Z Themis chcela zasa urobiť mladú modelku po návšteve estetickej kliniky.
Koľko a ako dlho som sa natrápila s promtovaním, kým som aspoň trochu skrotila jej snahu k „vylepšeniu“. Aj na tieto výstupy potrebujem prižmúrené oči.
Kto výsledný vizuál (Žmurkajúca Themis s Slovách) vytvoril? Ja? AI?
A môžem takýto výstup použiť ako súčasť ukážok svojej tvorby?
Priestor v medzipásme
Medzi čisto algoritmickým výstupom a dielom, ktoré nesie jasný ľudský tvorivý vklad, existuje široké medzipásmo.
Práve v ňom sa dnes pohybuje veľká časť súčasnej tvorby. A práve tam začína byť zaujímavé nielen to, čo dokáže technológia, ale aj to, čo ešte stále robí autora autorom.
A presne tá miera — miera ľudského tvorivého vkladu — je odpoveďou na základnú otázku: Byť či nebyť autor? V preklade Autor alebo kurátor stroja?
Na čom teda záleží?
Právny rámec hovorí pomerne jasne: autorskoprávnu ochranu má len také dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora — teda človeka. Samotné použitie umelej inteligencie ešte automaticky neznamená, že autorstvo nevzniká. Rozhodujúce je, aký druh a aká intenzita ľudského tvorivého vkladu sú vo výsledku prítomné.
Nestačí len to, že človek zadal prompt. Kľúčové je, či proces vedome viedol, či robil tvorivé rozhodnutia, vyberal, odmietal, upravoval, prepájal výstupy so svojím zámerom a zasadzoval ich do širšieho kontextu vlastnej tvorby.
Inými slovami: nejde len o to, či bol pri procese človek, ale aj o to, či v diele možno rozpoznať jeho osobnosť, vkus, rukopis, zámer a voľby.
Čím viac rozhodnutí urobí človek — a čím sú osobnejšie, špecifickejšie, neopakovateľnejšie — tým silnejšia je pozícia autora.
V praxi to môže vyzerať rôzne
Ak zadám generatívnej AI stručný pokyn typu: „vytvor obraz v štýle impresionizmu“, výsledok bude skôr algoritmickým výstupom. Môj tvorivý vklad je minimálny. Pri takomto výsledku je autorskoprávna ochrana nulová alebo veľmi sporná.
Ak však nahrám vlastný obraz, definujem konkrétny pohyb, opakovane korigujem výstup, vyberám medzi variantmi, odmietam to, čo nezodpovedá môjmu výtvarnému zámeru, a výsledok následne zaradím do širšieho kontextu svojej tvorby, situácia je iná. Moja osobnosť je v procese prítomná.
Miera vkladu nie je len o čase strávenom pri práci. Je aj o tom, či v diele možno rozoznať tvorcov hlas.
Preto si myslím, že umelci, ktorí pracujú s AI ako s nástrojom — podobne ako maliar pracuje so štetcom alebo fotograf s objektívom — nemusia sa svojho autorstva vzdávať. Musia ho však vedieť pomenovať a obhájiť.
Takýto záver naznačuje aj rozhodovacia prax Amerického autorského úradu. V známom prípade priznali ochranu štruktúre a textu komiksu, no nie samotným obrazom vygenerovaným cez Midjourney bez ďalšieho tvorivého zásahu človeka. Aj to ukazuje, že kľúčová nie je len prítomnosť nástroja, ale miera následnej autorskej práce.
Nestačí cítiť. Treba vedieť ukázať
Práve tu sa začína praktická rovina celej témy.
V prípade sporu alebo pri prezentácii tvorby nestačí vnútorný pocit „je to moje“.
Vo výslednom diele nemusí byť tvoje autorstvo na prvý pohľad viditeľné. Skôr je viditeľné len v procese. Preto je dôležité vedieť preukázať proces – ako dielo vznikalo, aké rozhodnutia si robil, čo si odmietol, čo ponechal, čo upravil a akým spôsobom výsledok nadväzuje na tvoj pôvodný tvorivý zámer.
Byť autorom v dobe AI neznamená tvoriť bez technológie. Znamená tvoriť s vedomím, kde končí nástroj a kde začínaš ty.
Čo z toho plynie pre nás, tvorcov?
Umelá inteligencia sama osebe autora nenahrádza. Núti nás však nanovo sa pýtať, čo vlastne autorstvo je — nie ako abstraktný pojem, ale ako živý vzťah medzi zámerom, rozhodovaním, tvorivým vkladom a výsledkom.
Dnes už je len básnickou otázkou, či AI do umenia patrí. Už v ňom je.
Básnická ale nie je otázka: Kedy je AI ešte nástrojom a kedy už prekrýva autora natoľko, že jeho hlas prestáva byť rozpoznateľný a chránený?
AI vstúpila do našich životov rýchlo, priam búrlivo a neprehliadnuteľne.
Právo aj rozhodovacia prax na prudký nástup generatívnej AI ešte len reagujú: pravidlá sa stále tvoria, spresňujú a hľadajú jazyk pre situácie, ktoré technológia priniesla skôr, než ich stihli súdy a zákonodarca naplno uchopiť.
Preto v súCIT pripravujem praktický manuál, v ktorom pôjdem do hĺbky: ako dokumentovať proces tak, aby si ho vedel obhájiť aj pred právnikom, galériou či klientom. Ako nastaviť svoj workflow, aby si zostal autorom aj pri intenzívnej spolupráci so strojom.
Zatiaľ všetkým umelcom, grafikom a tvorivým ľuďom, ktorí chcú obhájiť svoje autorstvo, odporúčam dokumentovať proces. Uchovávať promptové záznamy, medzivýstupy, rozhodnutia.
Vedieť povedať — a ukázať — kde bol stroj a kde som bola ja.
Ak chceš byť medzi prvými, ktorí sa k praktickému manuálu o ochrane diela vytvoreného pomocou AI dostanú (vydanie plánujem na jeseň), prihlás sa na odber Listov SUONA. Tam ti pošlem všetko dôležité ako prvému.