Bez povolenia

1. časť: Žetón na bradu

Čo sa môže skrývať za tým, keď štát rieši módu.

V sérii „Bez povolenia“ si kladiem otázku, kam až je štátna moc ochotná zájsť. Do akých sfér človeka a jeho bytia dokáže zasiahnuť, keď potiahne za tie správne nitky.

Jedna nitka sú peniaze. Druhá povolenia. Za ne nás vedie – alebo nepustí. Ako bábkar.

Vybrala som príklady humorné aj menej smiešne. V tejto prvej časti: oblečenie a móda. Dane, rodinný stav a viera prídu neskôr. Tam tie nitky môžu byť poriadne napnuté.

Bradatá móda

Niektoré módne trendy prídu a odídu tak rýchlo, že zabudneme, že boli. Iné ostanú tak dlho, že zabudneme, že neboli.

Možno ste si všimli, že pribúda bradáčov. A to nie hocakých. Starostlivo pestujúcich svoju bradu. A videli ste na potulkách ulicami mesta tie barber shopy? Nie obyčajné kaderníctva. Kaderiť treba aj brady.

Brady tu boli aj predtým, ale v menšine. Minimálne v našej rodine. Keď si dedo na protest proti rozdeleniu Československa nechal narásť bradu, stav sa vyrovnal. A keď sa pridal aj môj druhý strýko Mišo, bolo rozhodnuté. Rodina bradáčov. Len môj muž a deväťročný syn vyčnievajú z tohto trendu.

Brady dnes našťastie nikomu nevadia. Naopak, tešia sa obľube, najmä u barbierov a predajcov pomád na bradu.

Daň z brady

Nie vždy to tak bolo. Kedysi dávno bola krajina, kde brada nebola otázkou módy, ale symbolom bohabojnosti. Nielen bojarov. Cárske Rusko.

Až do času, kým sa cár Peter I., známy ako Peter Veľký, nezúčastnil diplomatickej cesty po západnej Európe, nazývanej Veľké posolstvo, v rokoch 1697 až 1698. Posolstvo si doniesol domov a začal v Rusku presadzovať holenie a európsky spôsob obliekania.

Nezakázal bradu priamo. Išiel na to „múdro“. Zaťahal za tú správnu nitku. Peniaze za nosenie brady.

V roku 1705 nariadenia upravili aj systém poplatkov a bradových žetónov. Medený žetón s fúzmi, bradou a nápisom: peniaze prijaté. Na druhej strane orol a rok vydania. Bohatí kupci mohli platiť až sto rubľov ročne, mestskí obyvatelia menej, sedliaci poplatok pri vstupe do mesta. Pravoslávni duchovní patrili medzi výnimky. Na neskoršej verzii z rokov 1724 až 1725 bol pridaný motivačný nápis: Brada je zbytočná záťaž.

Kto neplatil, bol verejne oholený. Podľa dobových opisov Peter I. na uvítacej hostine po návrate z Veľkého posolstva osobne ostrihal brady niektorým bojarom. Zásah nebol iba módny. Brada bola spätá s pravoslávnou tradíciou a spoločenskou identitou, takže nariadenie pôsobilo aj ako útok na zavedený poriadok.

Ak sa na to pozrieme dnešnými očami: majetková daň to nebola, veď brada nie je samostatný majetok, aspoň nie, kým je prirastená. Daň z príjmu tiež nie, aj keď sa s bradou možno človek cíti hodnotnejší. Spotrebná daň, ako za tabak do dýmky? Historická „daň z brady“ však mala zrozumiteľný účinok: kto si chcel zachovať vlastný výzor, musel zaplatiť. Žetón bol jeho dokladom, že smie zostať bradatý.

Platby za brady zrušila až Katarína II. v roku 1772.

A čo na to vtedajší ruskí muži? Podľa neskoršej anekdoty si niektorí odkladali oholené brady do rakvy, aby ich ukázali svätému Mikulášovi.

Bohvie, ako by zareagovali dnešní bradáči. Či by platili a nosili žetón, alebo vymenili barbiera za holiča. Na námestí by mali oholenie zadarmo, aj s obecenstvom. Len bez odloženia tej brady.

Povolenie nosiť nohavice

V Paríži platilo od 7. novembra 1800 policajné nariadenie: žena, ktorá sa chce obliecť ako muž, musí ísť na prefektúru polície a požiadať o povolenie. S lekárskym potvrdením. Neskôr pribudli výnimky. Pre ženy, ktoré jazdili na bicykli alebo na koni.

A žena bez koňa a bez bicykla?

Maliarka Rosa Bonheur si v polovici 19. storočia vybavila policajné povolenie obliekať sa ako muž, permission de travestissement. Nohavice jej prakticky uľahčovali návštevu konských trhov a bitúnkov, kde študovala zvieratá pre svoje maľby.

Spisovateľka George Sand mužský odev nosila verejne a tým prekračovala dobové očakávania. Traduje sa, že bez povolenia.

Po prvej svetovej vojne ženy na povolenie prestali čakať. Nohavice si obliekli do práce, potom všade. Že by prefektúra nestíhala? Alebo už vtedy bolo vo Francúzsku módne protestovať?

Nešlo iba o estetiku. Ako neskôr pripomenulo francúzske ministerstvo pre práva žien, nariadenie malo predovšetkým obmedzovať prístup žien k určitým funkciám a povolaniam. Odev bol jedným zo spôsobov, ako ich tam nepustiť.

Vtipné na tom je, že hoci sa nariadenie v praxi už dávno neuplatňovalo, jeho text zostával v právnych archívoch.

V roku 2013 ministerstvo v odpovedi senátorovi potvrdilo, že nariadenie je pre rozpor s princípmi rovnosti implicitne zrušené a nemá právne účinky. Nešlo teda o náhle praktické „povolenie nohavíc“, ale o odstránenie dávno prekonaného právneho pozostatku. Oficiálna odpoveď vo francúzskom Senáte

Dámy, ktoré o nariadení vedeli, si mohli až do roku 2013 aspoň teoreticky vychutnávať pocit rebelantstva. Škoda, že som o tom nevedela pri svojej prvej návšteve Paríža. Kárované nohavice, ktoré som si tam vtedy kúpila, by nadobudli iný rozmer.

Vlna od nedele po pohreb

Alebo keď priemysel diktuje módu.

Nie každý zásah do šatníka mal niekoho vylúčiť. Niekedy mal niekoho zachrániť. Dnes by sme tomu povedali lobbing.

Zákon známy ako Statute of Caps z roku 1571, za vlády Alžbety I., prikazoval mužom starším ako šesť rokov, s výnimkou vyšších vrstiev, nosiť v nedeľu a počas sviatkov vlnenú čiapku vyrobenú v Anglicku. Za porušenie hrozila pokuta. Účelom nebola mravnosť, ale záchrana upadajúceho domáceho vlnárstva.

O sto rokov neskôr šiel rovnaký záujem ešte ďalej. Zákon o pochovávaní vo vlne nariaďoval, aby bol zosnulý pochovaný vo vlnenom rubáši. Právna úprava pretrvala až do roku 1814. Hospodárska politika tak určovala aj materiál posledného odevu.

Dnes sa väčšina oblečenia šije v Ázii a zákon nám nenariaďuje, odkiaľ má byť naša čiapka. Rozhodujeme sami. Ak sa nad tým vôbec zamyslíme. A aj neustále sa meniace módne trendy slúžia najmä na podporu nákupu. Bez pokuty.

Sloboda s podmienkou

Dnes nás už v Európe nikto neposiela na prefektúru kvôli nohaviciam, nežiada od nás žetón na bradu a štát nám neurčuje materiál pohrebného rubáša. To však neznamená, že oblečenie prestalo byť politické.

Ja som ešte zažila éru pionierskych červených šatiek, bielych košieľ a sukní s opaskom. Dobrovoľne-povinne. Kamarát Kajo, čo mal strýka v západnom Nemecku, sa vysmrkal do pionierskej šatky. A bol za to na koberčeku, červenom, samozrejme. Sovietske vlajky neboli za socializmu nedostatkovým tovarom, a tak babička z jednej ušila môjmu otcovi červené trenírky na telocvik.

Oblečenie je prejav. Aj brada, tetovanie alebo šperk môžu byť prejavom. Ústava na Slovensku slobodu prejavu zaručuje, no pripúšťa, že ju možno obmedziť. Zákonom, a len vtedy, ak je to nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť.

Kde sú teda hranice?

Uniforma a tetovanie

Hranicou môže byť uniforma. Nie zákon, ale nariadenie ministra vnútra z roku 2015 o nosení služobnej rovnošaty, ktoré viditeľné tetovanie nepovažuje za náležitú úpravu zovňajšku. Výnimku môže písomne povoliť nadriadený. Povolenie. Zase.

V septembri 2026 sa generálna advokátka Súdneho dvora EÚ zastala Talianky, ktorú nevzali k polícii pre malý vytetovaný kvet na lýtku. Muž by ho mal schovaný pod nohavicami. Ona by ho v slávnostnej uniforme ukazovala, lebo ženy majú predpísanú sukňu. Podľa generálnej advokátky je to diskriminácia. Rozsudok ešte nepadol. Jej stanovisko však súd nezaväzuje.

Dvesto rokov po parížskej prefektúre sa teda opäť rieši, kto smie nosiť nohavice.

Dress code

A určite poznáte dress code v niektorých firmách. Aj tam, kde som pracovala, sme ho mali. Krásne vytlačenú brožúrku s obrázkami, čo je vhodné na akú príležitosť a pracovný deň. Po covide sa to obliekanie nejako zvrtlo a moje kostýmy ostali visieť v skrini a lákať mole.

Záväzné pravidlo však potrebuje viac než peknú brožúrku. Ani rovnaký zákaz náboženských či svetonázorových symbolov pre všetkých automaticky neznamená, že je prípustný. Pri firemnej politike neutrality Súdny dvor EÚ vyžaduje aj preukázanú skutočnú potrebu, dôsledné uplatňovanie a obmedzenie na nevyhnutnú mieru.

Keď už nejde o módu

Slobodná voľba však neospravedlňuje každý prejav. Keď už nejde o módu, ale o symbol hnutia, ktoré smeruje k potlačeniu práv a slobôd iných, sloboda prejavu končí a ozve sa Trestný zákon. Pri posudzovaní konkrétneho symbolu však záleží aj na kontexte a význame jeho použitia. O vytetovaných symboloch, aj tých temných, by vedeli rozprávať lekári. Jedna lekárka mi rozprávala, čo všetko už videla: od vytetovaného portrétu Tisa až po tie najnespochybniteľnejšie symboly fašizmu a rasizmu. Lenže bežná prehliadka u lekára spravidla nie je „verejne“ v zmysle Trestného zákona. A čo kúpalisko?

A čo umenie?

Zobraziť niečo a hlásiť sa k tomu nie je automaticky to isté. To je podstatné najmä v umení. Návrh novely, o ktorom parlament rokoval v októbri 2026, by zaviedol trestný čin „hanobenia chráneného symbolu“ s trestnou sadzbou až päť rokov väzenia; za krízovej situácie dva až šesť rokov. Chránený by bol aj samotný dvojkríž, ktorý dnes zákon za národný symbol nepovažuje. Dnes je ním len dvojkríž na trojvrší. Je urážlivosť diela, či už v galérii, alebo na tričku, dôvodom na trest?

Ide o priamu reakciu na semestrálnu prácu študenta VŠVU: dvojkríž v ľudskom zadku. Kňaz Marián Kuffa a jeho stúpenci žiadali trest, študent čelil kyberšikane a vec sa dostala až do parlamentu. Napriek ústavou zaručenej slobode umeleckej tvorby.

Nepripomína vám to niečo? Verejné holenie v cárskom Rusku, praniere hanby… V Piešťanoch pred kostolom sa jeden taký zachoval, aj s okovami. Ako dieťa som okolo neho chodievala a udivovalo ma, na čo slúžil.

Jeden kus látky

Čo si oblečiem, či sa oholím, alebo či si dám tetovanie, by malo ostať mojou voľbou. Ale aj mojou zodpovednosťou, tak ako pri iných prejavoch. Odevom, hoci aj jeho malou časťou, odznakom či nápisom na tričku, viem vyjadriť nielen svoj vkus, ale aj postoj, originalitu alebo subkultúru, ktorá mi imponuje. Aj protest alebo podporu: žltá vesta, #MeToo, ukrajinská vlajka. Gestom, ktorým poviem: nie som bábka.

Keď však režim človeku prikáže nosiť označenie, ktorým ho vyčlení a vystaví prenasledovaniu, už nejde o spor o módu.

Babička nám doma rozprávala o svojej najlepšej kamarátke Trúde. Trúda bola Židovka a musela nosiť žltú hviezdu. Keď sa s ňou babička chcela stretnúť, pripla si hviezdu aj ona. Zo spolupatričnosti. Priznala sa ku kamarátke a podporila ju týmto gestom.

Pre Trúdu bola hviezda povinná. Pre babičku voľbou. Jeden kus látky. Dva úplne odlišné činy.

V ďalšej časti série Bez povolenia: Peniaze nesmrdia. O dani z moču, z okien aj z klobúkov – a o tom, ako ich ľudia obchádzali.

Ak nechceš, aby ti unikla, prihlás sa na Listy SUONA.