Memento Mori: Život na výpožičku
Aj vám sa zdá, že čas sa zrýchľuje? Komu nie. Možno iba malým deťom. Tie sa prirodzene vedia naplno ponoriť do hry, do objavovania sveta — do toho, čo dnes nazývame flow. Vedia urobiť okamih takmer nekonečným. Nemajú hlavu plnú termínov, povinností a očakávaní. Nehodnotia. Sú neskryto zvedavé.
Spomínam si, ako sa moja dcérka raz opýtala svojej prababičky: „Babička, kedy zomrieš?“ Babička Irenka bola múdra žena, ktorá prežila viacero tvárí dejín. Usmiala sa a prirodzene odpovedala, že je stará, že tu už vlastne nemala byť — že je na tomto svete iba „požičaná“. Tá otázka bola odzbrojujúco čistá. Dcérka sa uspokojila a hrala sa ďalej. Múdra babička bola ešte pár rokov požičaná.
Požičovňa života
Právnik vo mne sa ozýva: nejde o pôžičku, ale o výpožičku. Pri pôžičke sa vracajú veci rovnakého druhu. Pri výpožičke tá istá individuálne určená vec. Bolo by krásne vrátiť suseda namiesto seba, ale tak to nefunguje. Žiadne výmenné poukazy. Pôjdem ja aj sused.
Čo ak nám život naozaj nepatrí ako vlastníctvo? Čo ak nám bol iba zverený do dočasného užívania — bez určenia účelu a doby výpožičky?
Rodný list je začiatok výpožičky. Úmrtný list jej koniec. Doba neurčitá. Dalo by sa namietať, že doživotná. No doživotná nie je to isté ako nesmrteľná.
Medzitým platia základné povinnosti: riadne užívať, ochrániť pred poškodením s prihliadnutím na bežné opotrebovanie. Apropo, koľko pohárikov je ešte primeraných? A tiež: chrániť pred stratou. Na toto obzvlášť pozor — stratiť sa dá nielen v lese, ale aj v práci, v preplnenom kalendári, v očakávaniach druhých aj svojich vlastných. Aj vo virtuálnom svete. A vraciame sa vždy bez príslušenstva. Bez všetkých nahromadených vecí, s miestnou príslušnosťou pozemského sveta.
Strach zo smrti
Smrť dnes nie je práve populárna téma. Čo i len myšlienky na ňu sa snažíme vytesniť, prehlušiť zaneprázdnenosťou. Žijeme, akoby sme nikdy nemali zomrieť — a zomierame, akoby sme nikdy nežili. A keď niekto umiera, skryjeme to za múry nemocníc a „domovov“ odložených ľudí — len aby sme nevideli.
Ale smrť tu je. Bola a príde, či už s kosou alebo bez. A kým príde, ideme naostro. Na jediný pokus. Na jednu klapku.
Smrť je možno to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Čo by sme si počali s nekonečnosťou? Keby sme mohli donekonečna opakovať, nič by nestálo za riziko — ani chyba, ani strata, ani voľba, ani radosť. Práve smrť dáva nášmu životu cenu, jedinečnosť. Je ako punc exkluzivity na limitovanej edícii bytia. A na tej puncovej značke stojí: Memento mori.
Pamätaj na smrť. Už počas života. Nie aby si písal zoznam pozvaných na kar alebo vyberal šaty vhodné na túto príležitosť. Ani preto, aby ťa vystrašila. Ale preto, aby ti pripomenula, že tvoj život je len požičaný. Že ho treba skutočne žiť, hľadať v ňom zmysel — nielen ho nerozumne míňať.
Prsteň Memento mori
Pripomienka smrti nám môže darovať druhý život. Život, ktorý sa začína v momente, keď pochopíme, že máme len jeden život. Prvý skončí, vystrieda ho druhý, skutočnejší. Aj u mňa nastali okolnosti, pri ktorých som bola konfrontovaná s vlastnou smrteľnosťou. V tom „aha“ momente som presne toto precítila — že nemám čas na zbytočnosti: na prácu, ktorá ma ťaží, ani na stretnutia, ktoré sú hlučné, ale prázdne. Že čakanie na čas „až po tom…, až keď….“ je premárnenie času výpožičky. Že nemusím nič — iba zomrieť.
Aby som si to pripomínala každý deň, vyrobila som si strieborný prsteň s nápisom MEMENTO MORI a presýpacími hodinami.
Memento Mori prstene nie sú môj vynález. Historické exempláre poznáme už zo 16. a 17. storočia. Mňa si táto tradícia našla sama.
Posledné tajomstvo
Smrť je skutočné tajomstvo, odolávajúce vedcom, filozofom aj dobrodruhom. Tajomstvo, ktoré raz — keď príde náš čas — odhalíme sami. Posledné dobrodružstvo nášho života? Nebuďme nedočkaví. Aj tak to tajomstvo ostane len naše. Nikoho ním neohúrime.
A či sa smrťou všetko končí, alebo nekončí — ako sľubujú mnohé náboženstvá — nevieme. Je to jednosmerný lístok. Možno prejdeme rovno do rajskej záhrady. Možno sa budeme preháňať prériami. Možno niekoho čaká sľubovaných sedemdesiatdva húrií. A možno len zhasne.
Môj malý syn mi raz prezradil svoju predstavu raja a pekla. Keď bude dobrý, pôjde do raja a tam mu pridelia nový život. Keďže neposlúcha, dostane sa najprv do pekla, odkiaľ ho pošlú naspäť, aby sa polepšil. A keď sa konečne polepší, v raji si za odmenu vyberie nový život.
Život motýľa.
Memento mori. A preto: carpe diem.
Ak ťa táto úvaha zasiahla, prsteň Memento mori a ďalšie šperky, ktoré nesú podobné pripomienky, nájdeš v priestore súZVUK.
Ak chceš ostať v spojení, môžeš sa prihlásiť na Listy SUONA. Posielam ich len vtedy, keď mám naozaj čo povedať.